Každý útlak, ak trvá dlho, narazí na hranice, kedy sa stane pre hrdých ľudí dbajúcich na svoju dôstojnosť neúnosný, a tí sa potom vzoprú.
To sa u nás stalo aj v 70. rokoch minulého storočia za tzv. normalizácie, ktorá mala zakryť nenormálnosť vládnucu v našej zemi po okupácii Československa sovietskou armádou a jej satelitnými armádami.
Impulzom k vážnejším protestom spojený s 1. januárom 1977 a Chartou 77 bol proces proti hudobníkom zo skupiny Plastikov. Tento, ako mi povedal Václav Havel, bol svojim spôsobom vážnejší a nebezpečnejší ako procesy zo začiatku 70. rokov, pretože nešlo o zápas s politickými protivníkmi, ktorí museli do istej miery počítať s tým, že riskujú. To bol už útok totalitného systému na samotný život, na samotnú ľudskú slobodu a integritu.
Odpor voči tomuto procesu viedol najskôr k tomu, že skupina intelektuálov napísala list spisovateľovi a nositeľovi Nobelovej ceny Heinrichovi Böllovi, o ktorom vedeli, že je na takýto druh útlaku veľmi citlivý.
Podpísali ho ľudia ako básnik Jaroslav Seifert, literárny historik František Černý a filozof Karel Kosík. Dôležitosť tohto protestu pochopili dokonca aj niektorí komunisti. A tak sa začalo rodiť spoločenstvo, ktoré koncom roku 1976 napísalo Chartu 77.
Prvá schôdzka autorov a budúcich signatárov sa konala 10. decembra 1976 v byte Jaroslava Kořána, na ktorej boli historik Vendelín Komenda, bývalý tajomník ÚV KSČ Zdeněk Mlynář, spisovatelia Pavel Kohout a Václav Havel. Na ďalších schôdzkach sa k nim ešte pridali Petr Uhl, bývalý minister zahraničia Jiří Hájek a Ludvík Vaculík.
Žartovanie s tragickými následkami
Keď vo štvrtok 6. januára 1977 viezol Pavel Landovský vo svojom pretekárskom saabe Ludvíka Vaculíka, Václava Havla a Zdeňka Urbánka na poštu, z ktorej chceli odoslať text Charty na najrôznejšie adresy, už ich sledovali eštebáci. Do schránky sa im podarilo nepozorovane vložiť iba asi štyridsať obálok.
Landovského auto zablokovali v Prahe, kúsok nad Leninkou, dnes Európskou triedou, za gymnáziom. Pavel Landovský zvnútra zamkol auto, aby sa nemohli dostať dovnútra a eštebáci do neho zúrivo trieskali. Landovský to komentoval slovami: „Vidíš, teraz trieskajú do auta, trochu sa unavia a až budú trieskať nás, nebude to tak bolieť.“ Havel na to reagoval slovami: „To nám ten boj za ľudské práva pekne začína.“
A pretože bol presvedčený, že nerobia nič zlé, odomkol auto a v tom momente videl Landovský iba jeho podrážky: vytiahli ho ako koberec, ako rúru. Podobne z auta vytiahli aj Vaculíka, podávali si ho nad hlavami ako kladu.
Landovský sa s nimi hádal a mal šťastie, že niekto z pozerajúcich zvolal: „Aha, pán Landovský zase filmuje.“ Eštebáci mali totiž so sebou kameramana. Až po tejto vete si policajti uvedomili, že sú tam ľudia. K Landovskému posadili jedného eštebáka a všetci na autách odišli.
Takže videné z odstupu, to bolo našťastie aj trochu žartovné, aj keď to pre rad ľudí malo tragické následky. Ako prvý zomrel po niekoľkohodinovom výsluchu 13. marca filozof Jan Patočka. V októbri 1979 bolo odsúdených šesť chartistov vrátane Václava Havla na tri až päť rokov odňatia slobody a všetci ďalší boli perzekvovaní.